Svedectvo Ferka
Dobrý deň,
začal by som tým, že sa volám František, mám 20 rokov a som z Bratislavy.Dá sa povedať, že celý život som veril v Boha, alebo jednoducho v to, že existuje nejaká vyššia moc, ktorá sa podľa nás prejavuje v nejakých, pre nás – ,,nadpozemských“ javoch,- zázrakoch, víziách atď. Často som nevedel zaradiť či za to alebo ono v tej a inej situácii môže Boh, alebo osud, alebo čokoľvek iné. Jednoducho, odkedy verím, že zázraky sa dejú, odvtedy som sa vždy snažil nájsť odkiaľ pochádzajú.
O Bohu som sa okrem otca s nikým iným veľmi nerozprával. Nepripisoval som tomu až takú veľkú dôležitosť, ako by si niekto mohol myslieť, keď som tvrdil, že v Boha verím.
Lenže ja som veril bez toho, aby som sa modlil, alebo navštevoval kostol. Proste som sa uspokojil s tým, keď som si povedal, že Boh je vo mne, je s nami a on sa postará o to, aby sme všetci boli zdraví, šťastní, krásni a plní lásky. Ešte k tomu som sa o mojej viere stále viac a viac presviedčal pri rozhovoroch s mojim otcom, keď som sa po každom rozhovore cítil duševne nabitý pozitívnou energiou. Takže mne stačilo, keď som si povedal Boh existuje, je všade okolo a keď som sa o tom rozprával s niekým iným.Takže áno, dá sa povedať, že na svoju otázku o tom, kto môže za všetky zázraky som si vždy vedel aj odpovedať.
Nechcem rozpisovať celý môj životný príbeh takže to opíšem len veľmi stručne.Som v podstate umelec, keďže každú noc sedím za hudbami a píšem texty.K umeniu, ktoré každý pozná pod pojmom RAP samozrejme patrí „SUPER“ partia, alkohol, drogy a podobné záležitosti. Keď niekto čaká, že bude čítať o smutnom príbehu chalana, ktorý sa vďaka drogám dostal na úplné dno, tak vás musím sklamať.Mám nádherný život a vďaka skvelej rodine, ktorá na mňa vždy dávala pozor, ma nič z vymenovaných vecí nelákalo aj keď som to mal na očiach každý deň. Je pravda, že sem-tam prišlo nejaké pokušenie a párkrát som vyskúšal tú skvelú zelenú rastlinku, za ktorú ďakuje každý umelec, ale o tom či je to naozaj tak skvelé by vedelo rozprávať veľa ľudí.
Možno by som to donedávna až tak neodsudzoval, ale našťastie sa v roku 2012 stalo veľmi veľa vecí, ktoré mnohým ľuďom pootvárali oči.Jedna z týchto vecí bola z určitej časti aj tá, keď bol v júni môj otec na púti, ktorú pod pojmom SANTIAGO DE COMPOSTELA pozná veľmi veľa ľudí. Takže jasné, že keď sa vrátil, mal o čom rozprávať. Okrem tejto púte mi často spomínal človeka menom Ivan. Samozrejme o ňom hovoril vždy len v superlatívoch a tiež hovoril, že by bol rád keby som sa s Ivanom spoznal. No a prišiel deň, kedy mi môj otec zavolal, že si ja a môj brat Norko (18) máme pozrieť stránku cenacolo.sk, tam si máme kliknúť na Medjugorie október mladých a že tam ideme. My – chalani z Bratislavy, sme to videli takto – ideme tam ako do tábora, trochu viac spoznáme Boha, každý večer bude omša, na ktorej sme nikdy neboli, budeme sa modliť, uvidím tú komunitu, o ktorej mi otec rozprával a spoznám zase nejaké nové miesto.
Hneď na začiatku ma zaskočilo to, že sme sa v autobuse museli predstaviť. To som rozdýchal a v podstate mi to prišlo veľmi užitočné, keďže som si počas cesty zrazu uvedomil, že aha! ,to sú ľudia, ktorí tam asi celý čas budú s nami.Ďalšia vec, ktorú by som vôbec nečakal bola tá, že sa v autobuse zrazu ľudia začali spolu modliť. Brat a ja sme sa zoznámili s mladým Tiborom, s ktorým sme boli stále od začiatku až po koniec pobytu v Medjugorí a bol mi obrovským prínosom. Koniec koncov tak, ako celý tento pobyt a ako aj každý jeden človek, s ktorým som sa tam mal možnosť porozprávať. Jedna veľmi podstatná tradícia pobytu, ktorá spadala do každodenného programu bola bilancia. Nič nás nemohlo spojiť viac ako práve tieto bilancie. Hneď prvý deň som si uvedomil, že každého jedného človeka, s ktorým zdieľam svoje zážitky z celého dňa, musím prijať takého aký je. Každý jeden z 5 dní v Medjugorí bol niečím iný ale vždy veľmi užitočný. Či už tým, že sme sa rozprávali s kňazom Mirom o všetkom, čo sa Boha týka, alebo tým, že som si bral príklad zo skúseností ľudí z komunity alebo ľudí, s ktorými som sa mohol rozprávať o ich príbehoch. Zistil som, že sa prvýkrát zaujímam aj o životy iných ľudí ako len o ten svoj. Takisto by niekto čakal že po výstupe na vrch Križevac alebo Podbrdo by mal byť človek veľmi vyčerpaný a zrelý do postele. Ja som sa po týchto výstupoch, plných modlitieb a nových poznatkov o Ježišovi, cítil duševne naplnený pozitívom každého druhu a tešil som sa na omšu a na to ako sa po celom dni zase so všetkými podelím o svoje nové zážitky a hlavne pocity z toho dňa. Bolo zaujímavé sledovať ako na každého človeka tie dni pôsobili úplne inak a ako sa na to každý pozeral z úplne iného pohľadu. To modlenie ktorým sme začali na ceste autobusom do Medjugoria, nás sprevádzalo na každom kroku a bolo nádherné sledovať ako nás to spája. Modlitby boli každým dňom ráznejšie a tým pádom, že sa zapájalo stále viac ľudí, mali aj väčšiu „váhu“. Zázraky, o ktorých som písal na začiatku sa tu nediali. Pretože zázraky, ktoré som mal na začiatku na mysli, boli na tomto mieste samozrejmosťou a len jeden veľký zázrak bol ten, že to miesto si ma zavolalo práve vtedy, keď som to, ako sa neskôr ukázalo, potreboval najviac.
Stručne povedané. V Medjugorí som došiel na to, že moja viera v Boha vlastne nebola vierou, ale iba akýmsi utešením samého seba, že v niečo verím. Medjugorie mi otvorilo oči a nastavilo úplne iný obraz o svete, v ktorom žijem. O svete plnom falošných ľudí, o pokušeniach a o tom, že zo všetkého najviac nám vládne naše ego. Samozrejme, že to, čo som teraz vymenoval som vedel tak trochu aj predtým, s tým rozdielom, že dnes sa na všetko snažím pozerať inak.
Naučil som sa, že je veľmi dôležité prijať skúsenosti druhých ľudí s pokorou. A nie len skúsenosti, ale aj to, keď nám napríklad niekto vytkne naše zlé vlastnosti. V Medjugorí bol Boh všade okolo nás, takže sa ľahko rozprávalo o tom aké krásne je veriť a nepodliehať pokušeniam, ktoré na nás zase čakajú doma v meste. Odkedy sme sa vrátili z Medjugoria prešli takmer tri mesiace. Prvý mesiac po príchode som sa každý deň modlil ruženec. Po mesiaci doma som sa modlil ruženec už len každý druhý večer a ospravedlňoval som sa za ten predošlý večer, keď som sa nepomodlil. Dnes som došiel na to, že som sa ruženec už mesiac nepomodlil. Začal som chodiť do kostola. Každú nedeľu som bol v kostole až kým som pred troma týždňami nenavštívil nahrávacie štúdio a nemal som čas do kostola ísť. Dnes je to štvrtá nedeľa kedy som nebol v kostole. To, na čo som dodnes nezabudol je pokora a to ma teší. Čas ktorý som pri hudbe trávil som obmedzil. Takisto som sa nezabudol modliť, takže v tom hodlám hneď teraz pokračovať a teším sa na ďalšiu návštevu kostola.
Je veľa vecí, ktoré by som určite doplnil, ale nejako si na ne neviem spomenúť.Takže na záver len riadky ktoré presne vystihujú to, čo mám na srdci.
Aj keby som prešiel všetky cesty,
prešiel hory a údolia od Východu na Západ,
ale neobjavil slobodu byť sám sebou,
nikam som neprišiel.
Mohol som zdieľať všetko čo mám,
s ľuďmi iných jazykov a kultúr,
spriatelil sa s pútnikmi na tisícich cestách,
zdieľal ubytovňu so svätými a princami,
ak ale nie som schopný odpustiť zajtra svojmu susedovi,
nikam som neprišiel.
Aj keby som niesol svoj batoh od začiatku do konca,
a čakal na každého pútnika,
ktorý potrebuje povzbudenie,
alebo dal svoju posteľ tomu, kto prišiel neskôr než ja,
fľašu vody výmenou za nič,
pokiaľ po návrate do môjho domova a práce,
nedokážem vytvoriť spoločenstvo,
alebo šťastie, pokoj a jednotu,
nikam som neprišiel.
Aj keby som videl všetky tie pamiatky,
rozjímal pri najkrajších západoch slnka,
keby som sa naučil pozdrav v každom jazyku,
alebo ochutnal čistej vody z každého prameňa,
pokiaľ som neodhalil, kto je autorom
toľkej krásy zadarmo a toľkého pokoja,
nikam som neprišiel.
Ak od dnešného dňa nebudem pokračovať vo svojej púti,
hľadať a žiť v súlade s tým, čo som sa naučil,
ak od dnešného dňa nebudem vidieť v každej
osobe, v priateľovi alebo nepriateľovi spoločníka na ceste,
nikam som neprišiel.
Ak od dnešného dňa nebudem uznávať Boha,
ako jedinú možnú cestu,
NIKAM SOM NEPRIŠIEL !!!